Ako dostať nástrahu na miesta, kde neviete nahodiť? Jednoducho spustením na dané miesto, ak sme na tečúcej vode. Je to dobrý systém, ale niekedy u plachého dravca nemusí fungovať. A druhá, nie nepodstatná vec je, že nie všetky nástrahy nám plávajú. No nezostáva nám nič iné ako zacúvať na dané miesto. Cúvanie nie je veľmi obľúbené ani u niektorých vodičov a u rybárov je to tiež komplikovaný výkon. V každom prípade je to o plnom sústredení a ovládaní svojho náradia, nástrahy a perfektné poznanie miesta lovu.
 |
 |
Nad cúvaním som sa často zamýšľal na malých riekach, riečkach, potokoch. Celý začiatok je dobré si najskorej odskúšať na mieste, kde viete sledovať skoro celú dráhu prívlače. Nie všetky nástrahy sa chovajú rovnako a tak je potrebné ich naučiť cúvať priamo pred dravca, alebo niekde po jeho boku , aby sme mu pomyseľnú potravu dali ako na tácke. A tak si treba najskorej správne nahodiť, najlepšie asi tak jeden meter nad miesto. Ak sa jedná o plávajúci vobler, tak po dopade a stabilizovaní nástrahy ju jemne podržíme a nástraha by vďaka prúdu mala začať jemne pracovať tesne pod hladinou. Môžeme ju jemne potiahnuť, aby sa dostala aspoň desať až pätnásť centimetrov pod hladinu, následne voblery začneme pomaly spúšťať dole prúdom na miesto, kde je dravec, alebo ho tam predpokladáme.
 |
 |
Nástrahu spúšťame pomaly, stále by mala pracovať aj keď len naozaj akoby pred svojim koncom. Je to zvyčajne už len akési prevaľovanie, také, akoby rybka zdochla a len tak už len vďaka prúdu sa hýbala. Pri takom pomalom spúšťaní, je treba dávať pozor na vlasec či šnúru, aby sa nám vďaka prúdu niekde nezavesila, alebo neurobila zbytočnú slučku. Po zavedení na dané miesto jemným pošklbnutím napneme vlasec a tiež aj vobler dáme do pohybu. Tu je dobré, aby sme pracovali tak ako s navijakom, ale aj so samotným prútom. Nakláňaním nad vodu alebo opačným smerom určujeme hĺbku nástrahy vo vodnom stĺpci. Tu by sa patrilo aj upozorniť na fakt, že hýbaním prútu môžeme spôsobovať tieň a taký tieň je často prvý nezdar pri love rýb , ktorý si málokto uvedomí. Takéto spúšťania som veľmi často praktizoval na Ipli, kde sme takto lovili jalcov a boleňov, ktorí si plávali niekde popod kríky. Často sme na vysokých brehoch doslova ležali a tak sme opatrne púšťali voblery popod kríky, kde sa nachádzali jalce a bolene , ktorým by sa malo hneď vykať. Niekedy aj neopatrný pohyb spôsobil katastrofu a ryby boli preč a často sme sa ani na dané miesto nevrátili. Pri spustení nástrahy na dané miesto si treba uvedomiť aj to, ako chceme dravca vyprovokovať k útoku. Nie vždy stačí len akési ťahanie nástrahy okolo dravca. Vôbec zavedenie nástrahy ku dravcovi by sa malo až niekde spoza dravca, často aj viacej ako meter. Zvyčajne si to prispôsobíme podľa nástrahy, čím menej potápavá nástraha, tým väčšia vzdialenosť, alebo tu môžeme použiť aj vzorec, čím agresívnejšia nástraha, tým nástrahu spúšťame menej pod rybu. Niekedy sa môže stať, že pri spúšťaní nám dravec zareaguje a zaloví po nástrahe vo fáze spúšťania. No , ale to sú len náhodné stavy, najčastejšie nám dravec zaloví, ak ťahanú nástrahu asi tak desať až dvadsať centimetrov začneme agresívnejšie ťahať a to tak, že dvihneme špičku prúta, tým sa zvyčajne zvýši aj vibrácia vobleru a snažíme sa takto napodobniť rybku, ktorá zbadala, že je pred dravcom a snaží sa ujsť z jeho dosahu. Na takýto počin dravec zvyčajne zareaguje útokom na nástrahu. Občas pri apatickom chovaní sa dravca treba vyskúšať spúšťať nástrahu raz na ľavú a raz na pravú stanu od dravca, priame spúšťanie na dravce nie je tou najúčinnejšou možnosťou, ale zvyšuje to najčastejšie nedôveru voči nástrahe.
 |
 |
Niekedy je výhodné robiť aj cúvanie na dlhších trasách na voľnej tečúcej vode. Ak dobre poznáme reliéf dna, konfiguráciu terénu a zvyčajné postavenie dravcov cez obdobie, kedy sú akoby schovaní alebo v období nečinnosti. Pekne sa tieto miesta zlomov a rôznych kamenných prekážok dajú zistiť pri vláčení hlboko ponorných voblerov, ktorými si najskorej vyzistíme, ako je to na dne. Takéto voblery nám vždy ukážu to, čo je pod hladinou. Svojou veľkou lopatkou nám vždy jemne ťukne po kameňoch, hrkoce po štrku a ako sa dostane na zlom, poskakovaním po ňom vieme určiť jeho začiatok, čo býva zvyčajne miesto najväčšieho výskytu dravcov. Ak sme v člne, ale aj na brehu, jednotlivé prekážky, zlomy a iné stavy pod vodou si môžeme zaznačiť na vlasci značiacim perom. Takto môžeme na jednotlivé miesta spustiť počas jedného nahodenia aj viac krát nástrahu a rôznymi spôsobmi vyskúšať vyprovokovať dravca k útoku. Variáciám sa medze nekladú. Neustálou prácou s nástrahou vieme dravca vyprovokovať k útoku. Najčastejším problémom je, že rybári to začnú robiť na začiatku raz, dva, tri možno aj štyrikrát no po istej dobe sa zasa oddajú tomu klasicizmu vo forme nahadzovania a ťahania nástrahy k sebe a variácie sa rýchlo vytratia. A ak náhodou sa niečo stane, napríklad zamotá sa vlasec, rybár reaguje na telefón , telefonuje a pritom má nástrahu vo vode, rôzne s ňou pohybuje, otáča sa, raz nástrahu spúšťa a raz ju priťahuje a zrazu do telefónu kričí: „zavolám naspäť mám záber“. Nevedomky, ale s nástrahou raz cúval a následne priťahoval. V takomto kratšom poňatí tomu hovoríme aj „jerkovanie“.
 |
 |
Na záver, nacúvanie s nástrahou niekde v blízkosti dravca nám dáva jedinečnú možnosť aj jeho ulovenia a tak len aktívnou prívlačou pristupujme k samotnému lovu dravcov a nikdy nezostaneme sklamaní na brehu rieky bez úlovku..
Peter Bitter
